Romanca zo slnečnej Florencie
Renesančné Taliansko bolo strediskom spoločenského,
hospodárskeho i kultúrneho diania Európy. Okrem veľkých tém ponúkajú jeho dejiny množstvo drobných
epizód, ktoré dokresľujú kolorit renesančných miest. Za múrmi honosných palácov sa neuzatvárali
len politické a obchodné zmluvy, odohrávali sa tu aj príbehy plné vášní, intríg a neraz i zločinov.
V Benátkach na Rio delle Beccarie v blízkosti
Kostola San Apollinare (alebo San Aponal, ako ho nazývajú sami Benátčania) a neďaleko slávneho
mosta Rialto stoja takmer proti sebe dva paláce. Palác Molin-Cappello pochádza zo začiatku 16. storočia
a je vzácnym príkladom umenia architektov z rodu Lombardovcov, ktorí zanechali v meste
mnoho ďalších neskororenesančných skvostov. Tu sa roku 1548 v starej aristokratickej rodine
Cappellovcov narodila dcéra Bianka, ktorá sa mala vďaka svojej kráse a zvláštnej zhode okolností
akoby vystrihnutej z romantickej legendy stat’ jednou z najbohatších a najvplyvnejších žien
Talianska.
Neposlušná dcéra
Všetko
sa začalo v protiľahlom paláci Salviati, patriacom známemu florentskému rodu bankárov a finančníkov.
Nie náhodou sa tento palác niekedy nazýval aj Banco Salviati. Od termínu banco (po tal.
lavica) sa odvodzuje vo všetkých jazykoch používaný termín “banka”, pôvodne pochádzajúci z toho,
že sa obchody, vklady a pôžičky uzatvárali za stolčekom či lavicou, ktorú si bankár vykladal
pred dom. Za takýmto stolčekom sedával i jeden zo zamestnancov firmy Salviati, istý Pietro
Bonaventuri. Keďže bol mladý a príťažlivý, neunikol pozornosti šestnásťročnej Bianky
Cappellovej, ktorá naňho mohla hľadieť zo svojich okien. Vtedy dvadsaťštyriročný Pietro v snahe
na ňu zapôsobiť predstieral, že je členom bohatej rodiny Salviatiovcov. Obaja mladí ľudia sa do
seba zaľúbili a v noci z 28. na 29. novembra 1563 spolu ušli do Pietrovej vlasti –
Florencie. Tam sa vzali a celá historka, ktorá nebola pre renesančné Taliansko ničím výnimočným,
sa takto mohla aj skončiť. Ale nestalo sa tak.
Biankin otec, benátsky šľachtic Bartolomeo Cappello,
podal na “zvodcu” žalobu. Vláda “Najjasnejšej Republiky benátskej” vydala na Bonaventuriho
zatykač a vypísala odmenu za jeho chytenie, ktorú opustený otec ešte zdvojnásobil z vlastných
prostriedkov. Samotnú Bianku postihol v neprítomnosti trest vyhnanstva a v prípade
dolapenia ju mali zavrieť do kláštora.
Pietro však nebol nijaký vzorný manžel a ani Bianka
nebola najvernejšia. Navyše sa manželia ocitli v zlej finančnej situácii, ktorá ničím
nepripomínala luxus, na ktorý bola mladá Benátčanka navyknutá. Novopečený manžel začal
obletovať známu (a na jeho nešťastie vydatú) florentskú krásavicu Cassandru Bongiovanniovú,
rodenou Ricciovú. Ricciovci boli Florenťania, ale v tejto záležitosti prejavili typickú “sicílsku”
pomstychtivosť a milenecký pár dali zavraždiť. Tak sa mladá Bianka stala vdovou.
Cesta na výslnie
V tomto období bola Florencia hlavným mestom Toskánskeho
veľkovojvodstva, v ktorom vládol rod Mediciovcov. Ešte počas života svojho manžela sa Bianka začala
stýkať s následníkom trónu, mladým vojvodom Francescom. Ich zoznámenie prebehlo tým
najromantickejším spôsobom – ružou zhodenou z okna domu, v ktorom Bianka bývala. Z jej
strany šlo zrejme o dobre vypočítaný ťah. Mladý vojvoda, očarený siluetou krásnej ženy za záclonou,
sa zohol po ružu, ktorou sa začala ich osudová láska. A to aj napriek tomu, že Francesco bol už
zasnúbený so sestrou cisára Maximiliána II. Johanou z rodu Habsburgovcov.
Florenťania pripravili Johane nádherné privítanie.
Francescovo manželstvo bolo síce veľkým politickým úspechom jeho otca, veľkovojvodu Cosima I.
de’Medici, ale pre oboch manželov bolo skôr trápením. Celá Florencia vedela, že proti krásnej
Bianke nemá Johana ako žena veľké šance. Súčasníci ju opisujú ako bledú, drobnú, s vyčnievajúcimi
perami (nezaprela svoj habsburský pôvod) a vodnatými očami. Spoločné s vysokou a
dokonale formovanou Biankou mala len bohaté blond vlasy. Navyše Johana bola pre renesančné talianske
prostredie aj trocha nudná. Svojou zbožnou a cnostnou povahou neveľmi priťahovala svojho manžela,
ktorý sa poddal čaru dobrodružnej a príťažlivej Benátčanky. K tomu všetkému neprispela
ani spoločnosť, ktorú si Johana priviedla z Rakúska. Skupinka niekoľkých prísnych dám a upätých
šľachticov zo severu priniesla do slnečnej Florencie navyknutej na zábavy ochladenie všade tam, kam
vstúpila. A tak Bianke stačilo len čakať, kedy jej osud prinesie vhodnú príležitosť.
V pozícii favoritky
Do smrti Francescovho otca – veľkovojvodu Cosima roku
1574 porodila Johana päť detí. Nepríjemné na tom bolo len to, že to boli iba dcéry. Ani po
Francescovom nástupe na toskánsky trón sa na situácii nič nezmenilo – popri Johane ako oficiálnej
manželke ostala Bianka v pozícii favoritky. O rok nato porodila Johana v poradí už šiestu
dcéru, ktorej dali meno Mária. Vtedy ešte nikto netušil, že sa raz stane francúzskou kráľovnou.
Na florentskom dvore a v najužšom kruhu mediciovskej
rodiny mala Bianka aj zarytých nepriateľov. Na ich čele stál brat veľkovojvodu, kardinál
Ferdinando de’ Medici. Ten chcel usmerňovať situáciu prostredníctvom ďalšieho súrodenca, sestry
Izabely, ktorá bola vydatá za rímskeho šľachtica zo slávneho rodu Orsiniovcov. Keď sa Izabela vrátila
z pápežského mesta do Florencie, aby tu kontrolovala situáciu, nadviazala s Biankou priateľský
vzťah. Čoskoro pochopila, že Francesco je závislý od svojej milenky a že nijaká priama akcia
proti nej nie je mysliteľná. Izabela mala zrejme svoj podiel na zavraždení Biankinho manžela Pietra
Bonaventuriho. Po jeho smrti plánovala nájsť pre mladú vdovu bohatého manžela a presvedčiť ju,
aby dobrovoľne opustila Florenciu a zotrela tak hanbu, do ktorej priviedla mediciovský rod. Zdá sa,
že o plánovanom odstránení nepohodlného Pietra vedel aj veľkovojvoda Francesco (neskôr to priznal
nediskrétnemu spovedníkovi), a hoci vo vražde priamo prsty nemal, neurobil nič, aby jej zabránil.
Podobný osud stihol neskôr aj samotnú Izabelu. Zavraždil
ju vlastný manžel Paolo Giordano Orsini, rozpustilý rímsky záletník, známy svojím neviazaným životom,
aby si mohol vziať svoju milenku.
Podvod s malým Antoniom
Zatiaľ
však pripravila aj Bianka veľké prekvapenie. Vedela, že ak by sa jej podarilo dať Francescovi mužského
dediča, získala by aj navonok úplne iné postavenie na dvore. Tento cieľ sa jej však nedarilo
dosiahnuť – v dôsledku dovtedajšieho spôsobu života bola neplodná. Preto sa rozhodla, že
bude tehotenstvo predstierať. S pomocou služobníctva celé mesiace pripravovala svoje okolie a
najmä šťastného Francesca na dlhoočakávaný pôrod. Medzitým sa našlo dievča menom Lucia, ktoré
čakalo dieťa z nedovoleného vzťahu a bolo ochotné prenechať ho Bianke. Všetko dopadlo dobre
– v paláci Rucellai darovanom Bianke sa Lucii narodil chlapec, ktorého na druhý deň
predstavili “otcovi” ako najmladšieho člena mediciovského rodu. Spoločne s Biankou mu
vybral meno Antonio.
Matku malého Antonia hneď po pôrode premiestnili do bezpečnej
vzdialenosti – do Bologne. No nebezpečenstvo, že sa všetko prezradí, tým nepominulo. Bianka sa
preto rozhodla Luciu pre istotu odstrániť. Podľa plánu ju mali napadnúť a zabiť ,,zbojníci”.
Lucia, ktorá z vražedného útoku vyviazla s ťažkými zraneniami, pochopila, kto za ním stál.
Jej jedinou záchranou bolo čo najrýchlejšie všetko zverejniť, a tak ešte počas liečby v bolonskej
nemocnici prezradila svoje tajomstvo.
Bianke hrozilo, že upadne do nemilosti. Aby tomu predišla,
rozhodla sa, že oklamanému Francescovi udalosť sama rozpovie. Musela to byť patetická scéna, keď
sa mu zaliata slzami priznávala k svojej vine, ktorej sa dopustila – aspoň ako tvrdila – len
z obrovskej lásky k nemu. A Francesco jej odpustil. Dokonca v neskorších rokoch sa
nedobrovoľný protagonista celej historky, “adoptívny syn” Antonio, stal častým a obľúbeným
hosťom v ich dome.
Ešte prv však Biankine plány dočasne skomplikovala
Francescova manželka Johana, ktorá s veľkou radosťou oznámila, že čaká ďalšie (už
siedme) dieťa. Tentoraz to bol konečne vytúžený syn, ktorý sa stal jediným legitímnym dedičom.
Malý Filippo bol však veľmi chorľavý a dožil sa len piatich rokov.
Skutočná a výnimočná dcéra Republiky
Keď sa v apríli 1578 pobrala na druhý svet aj chorľavá,
drobná Johana Habsburská, nestál už Bianke nik v ceste. Kardinál Ferdinando de’Medici z Ríma
mal síce výhrady proti pripravovanému manželstvu, ale Bianka aj tu našla účinnú protizbraň –
roznecovala Francescovu ješitnosť proti zasahovaniu mladšieho brata, ktorý – ako tvrdila – chcel
na diaľku riadiť záležitosti veľkovojvodstva namiesto staršieho Francesca.
A tak sa dva mesiace po smrti Johany, 5. júna 1578, slávila
tajná svadba. Podľa zvyku mal Francesco rok držať smútok za zosnulou manželkou, počas ktorého
pripravoval vhodnú pôdu na zverejnenie svojho zväzku s Biankou. Ako ideálny sprostredkovateľ sa ukázala
Benátska republika, Biankino rodisko. Ona sama napísala dóžovi list, v ktorom vyhlásila
lojalitu voči starej vlasti. Benátky sa ochotne prihlásili k novej veľkovojvodkyni, ktorú
kedysi odsúdili. Dóža Nicolò Da Ponte a Senát prikázali zničiť záznamy o niekdajšom
procese proti nej a ju samotnú vyhlásili za “skutočnú a výnimočnú dcéru Republiky”.
Stočlenná benátska delegácia dokonca prišla veľkovojvodkyni zložiť poklonu do Florencie, odkiaľ
poslala správu dóžovi o nádherných oslavách v paláci Pitti. Po prísnej Johane sa dostala do
popredia florentskej smotánky žena, ktorá sa vedela radovať zo života.
Benátkam mohla Bianka vďačiť za to, že aj pápež
stiahol svoje námietky. Na oplátku ochotne intervenovala u manžela v prospech Republiky. Zvlášť
citlivá bola otázka kontrol, ktoré uskutočňovali lode podliehajúce toskánskemu veleniu na galérach
vo východnej časti Stredozemného mora. Pripadala im čestná úloha prehliadať všetky plavidlá v tejto
oblasti ako súčasť kresťanských opatrení proti Turkom. Keďže Benátčania napriek dohodám a
zmluvám často obchodovali s Turkami, podobné kontroly im neboli veľmi po vôli. Otvorene však
nemohli nič podniknúť, znamenalo by to priznanie viny. V tomto bode však inak veľmi zhovievavý
Francesco ustúpil len navonok – sľúbil Bianke, že s kontrolami benátskych plavidiel
prestane, v skutočnosti však pokračovali ďalej. Mimochodom, veľkovojvoda Francesco nefiguruje
v dejinách Florencie ako schopný panovník. S obľubou sa venoval svojim koníčkom, najmä
chémii. Veľa času trávil v laboratóriách, kde sa miešali zmesi na prípravu špeciálnych
druhov skla a porcelánu a zaujímal sa aj o prípravu liečiv.
Skúška mužnosti
S menom
veľkovojvodu a najmä jeho manželky sa spája mnoho pikantných historiek. Roku 1583 sa plánovala
svadba jednej z Francescových dcér z prvého manželstva. Ženíchom mal byť mantovský
vojvoda Vincenzo Gonzaga, ktorému sa takýto sobáš z politických dôvodov mimoriadne hodil do
karát. Vznikli však pochybnosti o tom, či je schopný splodiť potomka. Vo Florencii ich podporovala
samotná Bianka, ktorá si ešte dobre pamätala, ako sa Gonzaga staval proti jej zväzku s Francescom.
Listy, ktoré sa v týchto dňoch vymieňali medzi Florenciou a Mantovou, sú plné intímnych
podrobností. Florencia, kde bola ,,šedou” eminenciou práve Bianka, požadovala záruky, že sa
mediciovská dcéra nevydá za impotentného muža. Čo robiť? Mantovský vojvoda Vincenzo, ktorý
chcel za každú cenu sobáš uzavrieť, sa musel podrobiť háklivej skúške. Vybrali pre neho pannu a
on musel verejne dokázať, že je pri nej schopný zhostiť sa úlohy muža. Ako “porota” bola
vymenovaná komisia pozostávajúca z kňazov, lekárov a iných pozorovateľov. Skúška sa mala
odohrať na “neutrálnej” pôde, na území Benátskej republiky, a pod dohľadom kardinála Cesiho
z Bologne. Bianka chcela, aby sa experiment vykonal čo najskôr. Skúška sa ale viackrát
odkladala, lebo hlavný protagonista, ktorý kedysi trpel na ,,francúzsku chorobu”, trpel teraz pre
zmenu na bolesti brucha. O celom priebehu sa viedli presné záznamy, ktoré posielal do Florencie
Belisario Vinta, poverenec toskánskeho veľkovojvodu. Po istom čase konečne mohol referovať
Francescovi de’Medici, že vojvoda zložil skúšku na výbornú. Po ďalšom dôkladnom skúmaní prišla
aj komisia k záveru, že s Vincenzom je všetko v najlepšom poriadku. Svadbe už nič
nestálo v ceste. Bianke sa síce nepodarilo Vincenza zdiskreditovať, takouto skúškou ho však
dostatočne ponížila. Dievča, ktoré bolo vybrané na ,,experiment”, ostalo tehotné. Vydali ju za
mladého služobníka z mediciovského paláca a za poskytnutú službu jej dali slušné veno.
Otázniky nad smrťou
Zdá sa, že neviazaný spôsob života sám určil hranice,
kam až možno zájsť. Francesco de’Medici mal odjakživa problémy s trávením. Nemierne
jedenie a pitie počas jednej hostiny mu spôsobilo rozsiahlu nevoľnosť a následne ťažkú koliku.
Po niekoľkých dňoch bolestí a trápenia toskánsky veľkovojvoda 19. októbra 1587 zomrel. Bianka sa
ocitla v zúfalej situácii. Sama na tom bola zdravotne veľmi zle – práve sa skončil jej druhý
neúspešný pokus predstierať tehotenstvo, počas ktorého brala rôzne prípravky, aby si nafúkla
brucho. Strach z budúcnosti a beznádej zo smrti manžela spôsobili zhoršenie jej stavu. Necelé
dva dni po Francescovi zomrela aj ona za veľmi podobných príznakov, čo, samozrejme, vrhlo najväčšie
podozrenie na toho, kto mal z ich smrti úžitok. Francescov brat Ferdinando de’ Medici totiž
opustil Rím, zriekol sa kardinálskej hodnosti a vybral sa do Florencie, aby tam prevzal moc. Nový veľkovojvoda
nariadil pitvu oboch tiel v prítomnosti Biankiných príbuzných, aby sa vyhol rečiam o otrávení.
Podľa lekárskeho nálezu Francesco de’Medici zomrel na cirhózu pečene v poslednom štádiu a
Bianke našli v tele zhubný nádor.
Manželia boli pochovaní odlišným spôsobom. Zatiaľ čo
veľkovojvodov pohreb bol organizovaný ako štátny obrad so všetkými poctami, Bianku nenechal ctižiadostivý
Ferdinando de’Medici ani po smrti na pokoji. Za žiadnu cenu nechcel, aby odpočívala po boku
mediciovských panovníkov v ich rodinnej hrobke. Kolovali chýry, že ju dal hodiť do spoločného
hrobu s florentskou chudobou. Prikázal tiež odstrániť jej erby všade tam, kde ich verejnosť
mohla vidieť.
Keď dal riaditeľ florentského archívu Luigi Passerini v
19. storočí exhumovať telá dávnych panovníkov Florencie, ukázalo sa, že chýr o mieste Biankinho
posledného odpočinku bol pravdivý. V hrobke odpočívalo iba telo veľkovojvodu Francesca a jeho
prvej manželky Johany Habsburskej. Po pozostatkoch Bianky Cappellovej v nej nebolo ani stopy.
Z Benátok nik neprotestoval proti tomuto neúctivému
zaobchádzaniu s telom “výnimočnej dcéry Republiky”. Bola to cena za dobré vzťahy s Florenciou.
Ferdinando, aby si zachoval priazeň Benátskej republiky, jej totiž ponúkol to, o čo sa Bianka počas
svojho života márne usilovala. Oficiálne prisľúbil, že nebude viac kontrolovať a zastavovať benátske
lode na Východe a že im vráti všetok zhabaný tovar. Tento úspech by však nebol možný bez Bianky
a udalostí, ktoré mu predchádzali. Roku 1889 pomenovali po nej v Benátkach ulicu v blízkosti
jej rodného domu.
Obrázok č. 3.
Toskánsky veľkovojvoda Francesco de’Medici
Obrázok č. 2
Mladá Bianka Cappellová (čiernobiely)
Obrázok č. 1
Bianka Cappellová asi 30-ročná
Dr. Martin Štefánik (1972),
absolvoval štúdium histórie a archívnictva na
Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako interný doktorand na oddelení najstarších
dejín Historického ústavu SAV, zaoberá sa dejinami stredoveku so zreteľom na dejiny Talianska.
