História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka] [Inzercia]

 

DROBNIČKY

späť na úvodnú stranu


URODZENÝ FAĽŠOVATEĽ

V Maďarsku po prvej svetovej vojne bola veľmi populárna idea obnovy Uhorska. Aj z toho dôvodu prekvitala túžba zdiskreditovať okolité nástupnícke štáty a dokumentovať tak ich neživotnosť. Najväčším tŕňom v oku pre mnohých príslušníkov maďarskej šľachty a armády bolo Česko-Slovensko. Na účely jeho poškodenia vzniklo v Maďarsku viacero falšovateľských dielní. Okrem malých rýb sa stalo Maďarsko aj centrom jednej medzinárodnej falšovateľskej aféry. Vo Vojenskom kartografickom ústave v Budapešti sa tlačili najprv česko-slovenské, neskôr aj francúzske a iné falošné peniaze. Jednou z najaktívnejších postáv tohto projektu bol knieža Ludwig Windischgrätz, vnuk slávneho maršala Alfreda Windischgrätza. Spolu s ostatnými spolupáchateľmi vymysleli jednoduchý plán. Falzifikáty mali byť prepravované ako diplomatická batožina, v cieľovej krajine deponované v banke a potvrdenia predané na burze. Avšak šťastnou náhodou sa francúzskym policajtom podarilo falzifikáty identifikovať a odhaliť celú sieť. Podvodníci sa dostali pred súd, no keďže do akcie boli zapletené aj iné významné osobnosti, ba dokonca i predseda vlády Bethlen, podarilo sa celý škandál ututlať. Vďaka tomu si jeden z hlavných páchateľov, knieža Windischgrätz, svoje štyri roky odsedel v podstate na slobode, venujúc sa spoločenskému životu. O pár rokov neskôr bol ako dobrý vlastenec, ktorý sa snažil svojím činom pomôcť vlasti, morálne rehabilitovaný.

Matej Medvecký


SAMOVRAŽDA VRECKOVÝM DELOM

Istý budapeštiansky vynálezca a výborný znalec delostreleckej techniky vyrobil v roku 1924 zaujímavú zbraň – vreckové delo. Bolo len o niečo väčšie ako revolver, avšak účinkom sa údajne vyrovnalo delu klasických rozmerov. Keďže všetky testy tejto netradičnej zbrane dopadli veľmi dobre, vynálezca sa rozhodol predložiť svoj projekt maďarskému ministerstvu obrany. Veľmi ťažko niesol nepochopenie, s ktorým sa tam stretol, a rovnako sa ho dotýkali posmešky ministerských úradníkov. O čo väčšie bolo jeho prekvapenie po zistení, že jeden z nich predložil vlastný model vreckového dela a navyše sa vďaka nemu preslávil. Vynálezca sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že ho na ministerstve okradli, a rozhodol sa siahnuť si na život. Účinnosť svojho vynálezu dokázal na vlastnom tele – zastrelil sa vreckovým delom. Pred samovraždou napísal list: “Umieram, lebo som nemohol dosiahnuť cieľ svojho života. Ministerstvo obrany môj vynález odmietlo, no jeden z jeho úradníkov mi myšlienku ukradol a predal. Toto sklamanie som nemohol prežiť.

-rog-


Z HUMORU STAROVEKU

Jeden zo siedmich gréckych mudrcov Táles často hovorieval: “Medzi životom a smrťou nie je žiadny rozdiel.” Mnohí sa ho teda pýtali, prečo nespácha samovraždu. Na to odpovedal: “Práve preto, lebo medzi životom a smrťou nie je žiadny rozdiel.”

Najchýrnejší grécky lekár Hippokrates bol synom chudobného obuvníka. Za svoj pôvod sa vôbec nehanbil a na posmešky jedného namysleného, ale veľmi vznešeného človeka odpovedal takto: “Moja rodina mnou začína a tvoja tebou končí.

Filip Macedónsky pri obliehaní Lakónie poslal Sparťanom výzvu: “Vyvoľte si, či vám bude milšie – keď k vám prídem ako priateľ, alebo ako nepriateľ!” “Neutrum,” odpovedali Sparťania, čím chceli tradične lakonicky vyjadriť, že ani jedna možnosť im nie je po chuti.

Temistokles vyberal svojej dcére ženícha. Napriek tomu, že sa mu každý posmieval, radšej videl chudobného, ale statočného mladíka než bohatých pytačov. Na posmešky odpovedal: “Viac je hoden muž bez peňazí ako peniaze bez muža.

-rog-


MARTIN KUKUČÍN

Ľudskú stránku známych osobností neraz dotvárajú drobné epizódky z ich života. Často prispievajú k tomu, že si hrdina príbehu – literát, maliar, vynálezca či politik – získa naše sympatie a zaujme nás nielen svojím dielom, ale aj charakterom. Podobný účinok mala na básnika Emila Boleslava Lukáča martinská príhoda so živou legendou slovenskej literatúry Martinom Kukučínom z 20. rokov. Lukáč sa na ceste do kina stretol s priateľmi Štefanom Krčmérym a Vladimírom Royom. Blížil sa k nim pán so šedivou bradou a priatelia Lukáčovi pošepli, že je to Martin Kukučín, ktorý sem pricestoval na matičné slávnosti. “Zachvel som sa – po prvý raz som ho videl, hľadel som naňho s obdivom a úctou,” spomínal na svoje prvé dojmy mladý básnik. Keď ich predstavili, Lukáč sa ospravedlnil a chcel sa vzdialiť, aby nezmeškal predstavenie. Kukučín povedal: “Pôjdem s vami”, a chytil ho pod pazuchy. Počas predstavenia si sem-tam vymenili zopár slov a posmelený Lukáč povedal: “Keby som bol vedel, majstre, že ste tu, bol by som si vzal do kufra všetky vaše knihy, aby ste mi ich podpísali.” Kukučín, ktorý si nikdy nepotrpel na slávu, odpovedal úsmevom. O niekoľko dní však dostal Lukáč od neho objemnú obálku. Boli v nej biele lístky s Kukučínovými vlastnoručnými podpismi, ktoré si mal vlepiť do kníh. Lukáč veľmi často spomínal, ako ho oslnila zdvorilá pozornosť staršieho človeka a takého vzácneho umelca voči mladíkovi a neskúsenému učňovi v literárnom remesle.

–rog–


FRANZ GRILLARZER NA SLOVENSKU

Životné osudy zaviali na Slovensko nejednu slávnu osobnosť. Sledovať ich stopy je neraz veľmi náročné, pretože o návštevách mnohých sa zachovalo len málo správ. Patril medzi ne aj jeden z najznámejších rakúskych dramatikov 19. storočia Franz Grillparzer (1791 – 1872). Narodil sa na sklonku 18. storočia vo Viedni v rodine advokáta. Vyštudoval filozofiu a právo. Roku 1813 vstúpil do rakúskych štátnych služieb, kde nad ním držal ochrannú ruku gróf Stadion. Pre jeho tvorbu to bolo veľmi priaznivé obdobie, ktoré však po smrti tútora vystriedala nepriazeň metternichovského režimu. Prejavila sa aj preradením na fádne úradnícke miesto, na ktorom zotrval až do odchodu do dôchodku roku 1856. Zomrel vo Viedni roku 1872.

Dielo Franza Grillparzera je popretkávané ideami nemeckého osvietenstva i romantizmu. Námety čerpal z antiky (Zlaté rúno, Na vlnách mora a lásky), zo španielskej literatúry (Beda tomu, kto klame), ale aj z minulosti a súčasnosti milovaného Rakúska (Sláva a pád kráľa Otakara).

Popri historických motívoch mu inšpiračne poslúžili námety z ciest. Okrem Talianska, Grécka, Turecka, Francúzska, Anglicka či Nemecka, kde sa stretol s Goethem, navštívil Uhorsko a spoznal aj kúsok Slovenska. Istý čas strávil v známych slovenských kúpeľoch Sliač. O svoje dojmy z dvoch pobytov na Slovensku sa delil s priateľkou Katarínou Fröhlichovou.

Po prvýkrát navštívil Slovensko v roku 1851 a strávil tu šesť týždňov. Pri výletoch do okolia upútal jeho pozornosť drevený kostolík, zvonica a dva kaštiele v dedinke Hronsek, ktorá bola vzdialená tri až štyri kilometre od kúpeľov. Umelec sa sťažoval len na zlú stravu pani Tökeliovej, manželky dvorného radcu.

Ďalšie dva listy svedčia o tom, že liečebný pobyt si zopakoval v roku 1853. No poučený z predošlého pobytu, keď mu naplnená pranostika o Medardovej kvapke znemožnila vo väčšej miere poznávať okolie, priniesol si so sebou tentoraz niekoľko kníh na čítanie.

Spoločnosť Franza Grillparzera, ktorá vznikla vo Viedni roku 1891 pri príležitosti stého výročia narodenia tohto rakúskeho dramatika, si pripomenula jeho pobyt na Slovensku, keď na západné priečelie hotela Buda (dnes liečebný dom Bratislava) umiestnila pamätnú tabuľu.

Milan Gajdoš


späť na úvodnú stranu

Matej Medvecký, Milan Gajdoš, Jaroslava Roguľová

História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka] [Inzercia]