História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka] [Inzercia]

 

Rozhovor

OTTO VON HABSBURG V KRUHU SLOVENSKÝCH HISTORIKOV

späť na úvodnú stranu


V dňoch 21. a 22. mája navštívil Slovensko Otto von Habsburg – najstarší syn posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola. Potomok jednej z najmocnejších dynastií mal prednášku na Trnavskej univerzite a na Univerzite Komenského, prijal ho prezident Rudolf Schuster a v Goetheho inštitúte v Bratislave sa stretol s historikmi, ktorí mu položili zopár otázok:

Dr. Vladimír Segeš, Vojenský historický ústav, šéfredaktor časopisu História

Mnohé stredoveké panovnícke rody, napr. Jagelovci, Luxemburgovci, Arpádovci a Přemyslovci, žili len niekoľko storočí. V čom podľa Vás spočíva tajomstvo dlhovekosti habsburskej dynastie?

V prvom rade v integračnej sile Habsburgovcov. Sami osebe vymreli Máriou Teréziou. Potom prišli Lotrinskovci a spoluvytvorili habsbursko-lotrinský rod. A táto tradícia pokračovala vlastne bez prestávky, čo pri iných dynastiách nevidíme. Za druhý závažný faktor pokladám multinacionalitu. Keď sa trochu pohybujete v habsburskej tradícii, poviete si, že takmer nikde nie ste v cudzine. Všade ste doma.

Dr. Tünde Lengyelová, CSc., Historický ústav SAV

Obdobie osvietenstva je jednou z najpozitívnejších epoch vlády Habsburgovcov. Do dejín vstúpili tri osobnosti: Mária Terézia, Jozef II. a Leopold II. Kto z nich bol podľa vás najväčším reformátorom a kto najväčšou osobnosťou?

Najväčšou osobnosťou bola nepochybne Mária Terézia. Mimochodom, ženy sú v takýchto úlohách väčšími osobnosťami ako muži. Je to skúsenosť z môjho dlhého politického života. Jozef II. bol určite vysoko inteligentný človek, ale urobil presne to, čo sa robiť nemá. Pokúsil sa spraviť druhý krok pred prvým. Za najväčšieho štátnika pokladám Leopolda. V tých dvoch rokoch vlády, ktoré mal k dispozícii, podstatu reforiem zachoval. Všetky ohavnosti a zlé stránky však z nich odstránil.

Dr. Ivan Mrva, CSc., riaditeľ Ústredného archívu SAV

Poznáte zámok v Holíči? Bol niekoľko desaťročí habsburským sídlom. Postavil ho František Štefan Lotrinský.

Bohužiaľ, nepoznám. Dlhé roky sme boli navzájom odrezaní. A keď sme neskôr túto izoláciu zlikvidovali, nemohol som sa zaoberať historickými otázkami. Za posledných 25 rokov, a to otvorene priznávam, som prečítal veľmi málo kníh. Bol som spravodajcom pre otázky rozširovania Európskej únie (EÚ) a na ostatné veci som nemal čas.

Prof. Dr. Roman Holec, CSc., Katedra slovenských dejín, Filozofická fakulta Univerzity Komenského

Nedávno vyšla moja kniha Poslední Habsburgovci a Slovensko, v ktorej sa pokúšam trochu aj o orálnu históriu. Preto konkrétna otázka. Poznali ste osobne Edmunda Benického a Istvána Rakovského? Sú to vedúce osobnosti legitimistického prúdu. Pochádzali zo Slovenska, zo šľachtických rodín. Rakovský aj s rodinou strávil niekoľko rokov v exile a Benický napísal krátko pred smrťou memorandum excisárovnej o možnostiach legitimizačných plánov modernizácie vtedajšieho Uhorska.

Áno, oboch som poznal, hoci vtedy som bol ešte mladý. Boli to nepochybne veľmi múdri ľudia. Obaja podporovali myšlienky, ktorým čiastočne veril aj môj otec. Nesmieme zabudnúť, akú veľkú úlohu, najmä medzi prvým a druhým pokusom o reštauráciu, hral biely teror. A práve môjho otca sa dovolávali ľudia, ktorí zažili hrôzy bieleho teroru.

Dr. Viliam Čičaj, CSc., Historický ústav SAV, predseda Slovenskej historickej spoločnosti

Nie je paneuropeizmus reakciou na rozpad habsburskej monarchie?

Môj predchodca Richard Coudenhove-Kalergi vo svojej prvej knihe Pan–Európa napísal, že následkom rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie bude nemecká invázia a na ňu ako reakcia prídu Rusi. A takisto že Európu možno zachrániť jedine zjednotením, pretože rozdelená na malé štáty, nebude môcť odporovať. To predvídal roku 1923, keď založil Paneurópsku úniu. A to sa napokon aj potvrdilo. Padlo Rakúsko, padlo aj Česko-Slovensko, a to za podstatne ťažších okolností. Česko-Slovensko bolo totiž väčším štátom a malo armádu – na rozdiel od Rakúska, ktoré bolo ešte demilitarizované v dôsledku mierových zmlúv. Táto roztrieštenosť spôsobila veľký neporiadok. A to nielen v Európe. Podľa mňa mierová zmluva s Tureckom zapríčinila vo svojom priestore rovnako veľa neprístojností, ako nám priniesli zmluvy z Versailles, Saint-Germain a Trianonu.

Prof. Dr. Jozef Baďurík, CSc., vedúci Katedry slovenských dejín, Filozofická fakulta Univerzity Komenského

Ktoré habsburské idey sú Vám blízke a ktoré by sa mohli využiť pri Európskej integrácii?

Už som spomínal multinacionalitu. Po vyrovnaní roku 1867 – hoci ja toto vyrovnanie nepovažujem za veľmi šťastné – bolo výhodou, že sa zachovala určitá rovnováha medzi partnermi. Každý mal svoj národný parlament a existovali iba tri spoločné oblasti: zahraničná politika, bezpečnosť a financie. Pritom jednotlivé národy vniesli do nich svojho génia. V Rakúsko-uhorskej monarchii bol ministrom zdravotníctva skoro vždy Ukrajinec. Ministrom financií zasa takmer vždy Poliak. A keď teraz rokujeme, zisťujeme, že najlepšie finančné podklady pochádzajú z Poľska.

Dr. Dušan Škvarna, PhD., Katedra slovenských dejín, Filozofická fakulta Univerzity Komenského

Myslíte si dnes, po 80 rokoch, že bolo možné zachrániť habsburskú monarchiu?

Za daných podmienok nie. A keby aj boli bývali možnosti, môj otec by ich nebol využil, lebo nemal čas. Mal k dispozícii dva roky. Istá šanca bola v jeho iniciatíve, v tzv. Sixtových listoch. Ale keďže ich Clemenceau a iní brzdili, neboli úspešné a ani nemohli byť úspešné. Paríž ich jednoducho zmaril. Lenže šanca tu je aj dnes. Veď dunajský priestor tvorí jeden celok! Či sa to niekomu páči, alebo nie, je to časť Európy. Celá naša dunajská civilizácia je európska. Niektorí nemeckí byrokrati v EÚ hovoria o západnom Balkáne. Ale západný Balkán nikdy neexistoval! Chorvátsko nikdy nepatrilo k Balkánu. Choďte do do  Dubrovníka – ste v Benátkach. Vo Varaždíne zasa v starom Rakúsku. Všimnite si, ako tieto časti zrastajú dohromady, pretože jednoducho patria k sebe.

Dr. Pavol Lukáč, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Aký máte názor na plány Milana Hodžu vytvoriť stredoeurópsku konfederáciu? Rozprávali ste sa v USA osobne s Hodžom aj o týchto plánoch?

Osobne som hovoril iba s jeho synom. S Milanom Hodžom som sa k tomu nedostal. Jeho plány však pokladám na tie časy za veľmi konštruktívne. Myšlienka Podunajskej federácie, ktorá bola vtedy veľmi živá, by bola bývala dobrá, kým by v dunajskom priestore slúžila ako obranný val proti Hitlerovej invázii. Keby sa to bolo uskutočnilo, nepochybne by sa dalo podstatne lepšie držať líniu. Dnes sú jeho plány nepoužiteľné, lebo pracujeme za úplne iných podmienok. Dnes je riešením EÚ.

Doc. Dr. Július Bartl, CSc., vedúci Katedry slovenských a všeobecných dejín, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského

Myslíte si, že historici z bývalých komunistických krajín písali o úlohe Habsburgovcov objektívne?

Prirodzene, bolo mnoho vynikajúcich publikácií, špeciálne v časoch útlaku. Písali sa objektívne knihy, ale aj škodlivé. Mýty sú v histórii tým najškodlivejším. Keď si vezmeme tragédiu Srbov, je to séria mýtov, ktoré stále existujú. Ľudia sa potom stávajú väzňami svojich vlastných mýtov, a to vedie k dnešným katastrofám.

Dr. Táňa Kusá, Slovenský rozhlas, Rádio Devín

Na záver otázka ani politická, ani historická, ale osobná. Vaša Excelencia, mohli by ste nám prezradiť receptúru Vášho elixíru života? Alebo je to tajomstvo habsburskej dynastie ?

Mal som veľmi šťastný život. Ako temne sa to začalo: Hitler, hitlerizmus... Tá temná vlna, ktorá nás všetkých zaplavila! Potom prišiel Stalin. A teraz tu spolu sedíme. To je pre takého starého človeka ako ja čosi neuveriteľné. To, že dnes celkom samozrejme možno ísť k priateľom do Bratislavy a neexistujú už nijaké problémy. A dúfam, že aj tie malé prekážky, ktoré sa na hraniciach neďaleko odtiaľto príležitostne vyskytnú, takisto čoskoro zmiznú. Mal som búrlivý život, ale bolo to nádherné. Čo všetko sa udialo a ako to človeku dáva silu ďalej žiť!

A mám ešte aj teraz ambície: aby sa podunajské národy čo najrýchlejšie včlenili do EÚ. K tomu hádam ešte budem môcť prispieť. Veľa rokov a desaťročí som na tom pracoval. Na Západe sa často hovorí: s tým Východom to jednoducho nejde, sú tu priveľké rozdiely. Keď som bol mladý, pre každého Nemca bol Francúz a pre každého Francúza Nemec nepriateľom. Dnes nikto takto nerozmýšľa. Keby mi bol vtedy niekto povedal, že to raz uvidím v priebehu jedného ľudského života, nebol by som tomu veril. Áno, sú ešte nedorozumenia medzi krajinami, ktoré sa len nedávno stali slobodnými, a tými, ktorým sa skôr pošťastilo žiť na slnečnej strane jaltskej línie. Ale ja necítim beznádej! Verím, že EÚ sa rozšíri až na Ukrajinu. S Ukrajincami sme predsa žili dlhý čas a nebolo to zlé spolužitie! Keď si vezmete rakúsku kultúru – čo nám darovala v posledných rokoch 19. storočia a v 20. storočí oblasť Haliče a Bukoviny v literatúre, v umení, vo všetkom. Bol to neuveriteľný duchovný rozkvet, ktorý vzišiel z  tejto bohatej krajiny. Prečo by sme to nemohli znova nájsť, hoci v inej podobe? Je to krásna vízia! Človek má vždy nádej, má vždy cieľ, má vždy niečo, pre čo môže žiť. Dokonca aj vtedy, keď bude mať čochvíľa deväťdesiatku.

(Záznam zo stretnutia historikov s Ottom von Habsburg odvysielal Slovenský rozhlas, Rádio Devín, v magazíne Historia magistra vitae.)

Dr. Otto von Habsburg sa narodil 20. novembra 1912 v Reichenau.

Mal štyri roky, keď jeho otca Karola korunovali na uhorského kráľa. Po nastolení republiky jeho rodina odišla do exilu – najprv do Švajčiarska, potom na Madeiru. Roku 1922 cisár Karol umrel a Zita Bourbonská, zvaná Parmská, žila so siedmimi deťmi z podpory ostatných panovníckych dvorov. Kráľovské klenoty a majetok Habsburgovcom totiž zhabali. Do roku 1966 mal Otto von Habsburg zakázaný vstup do Rakúska, kým sa nezriekol nárokov na trón. Dvadsať rokov bol poslancom Európskeho parlamentu. Od roku 1972 je medzinárodným prezidentom Paneurópskej únie. Žije v Pökingu pri Mníchove.

späť na úvodnú stranu


Podľa prekladu Ľuby Tvarožkovej spracovala Táňa Kusá

História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka] [Inzercia]