História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka]

 

Nástroj represie a politickej kontroly
FENOMÉN ŠTB

späť na úvodnú stranu


Cenzúra...Štátna bezpečnosť bola tajnou (neuniformovanou) politickou políciou. Podľa všetkých zákonov o Národnej bezpečnosti (NB) a Zbore národnej bezpečnosti (ZNB), vydaných po druhej svetovej vojne, tvorila vojensky organizovanú zložku ZNB v rámci ministerstva vnútra. Už od roku 1945 sa postupne stala mocenským nástrojom KSČ na ceste k uchopeniu moci. Po februárovom prevrate roku 1948 (až do pádu komunizmu koncom roka 1989) plnila dvojjedinú úlohu: chránila komunistický režim a súčasne ,,vlastnými prostriedkami" realizovala politiku vedenia KSČ. Zameranie jej pôsobenia, sa pochopiteľne, menilo. Iné bolo koncom 40. a začiatkom 50. rokov a iné napr. v 70. a 80. rokoch; zatiaľ čo v prvom uvedenom období bola mimo bezpochyby organizáciou doslova zločineckou a v masovom rozsahu porušovala vtedy platné zákony, v období tzv. normalizácie bola skôr jedným z mocenských nástrojov nedemokratického (posttotalitného) režimu, pôsobiacim viac-menej v rámci vtedajších zákonov. 

Štruktúra Štátnej bezpečnosti  
Zložka Štátnej bezpečnosti (ŠtB) bola v zákonoch o ZNB charakterizovaná ako jeho  súčasť. Nikde sa však konkrétne neuvádzalo, čo je jej poslaním (to sa formulovalo všeobecne pre celý ZNB) a z akých zložiek sa skladá. To určovali len interné rozkazy a nariadenia ministra vnútra. Podľa nich základ ŠtB tvorili (v rôznej podobe) operatívne zložky: rozviedka, vykonávajúca v ,,nepriateľskom" zahraničí politickú, hospodársku a vedecko-technickú špionáž a tiež diskreditačnú a dezinformačnú činnosť; kontrarozviedka, pôsobiaca proti ,,vonkajšiemu nepriateľovi", t. j. proti činnosti zahraničných rozviedok a ich spolupracovníkom na území Československa, i ,,vnútornému nepriateľovi": najskôr to boli predstavitelia a členovia bývalých nekomunistických strán, organizácií a spolkov a príslušníci ,,vykorisťovateľských" tried, neskôr všetci (i potenciálni) odporcovia a oponenti komunistického režimu; vojenská kontrarozviedka, pôvodne samostatná zložka armády, roku 1951 prevedená k ŠtB, a napokon tzv. ochranka, zabezpečujúca ochranu štátnych a straníckych činiteľov. Súčasťou ŠtB boli ďalej útvary pasov a víz, sledovanie osôb, spravodajská technika, vyšetrovacie útvary, kádrové a školiace útvary, útvary výpočtovej techniky a útvary evidenčno-štatistické. 

Nástroj masovej represie
 V tzv. zakladateľskom období totalitného režimu v rokoch 1948 –- 1954 sa zásadne menil politický systém, ekonomické vzťahy i sociálna štruktúra, doslova všetky stránky života spoločnosti i každého jednotlivého občana. Práve vtedy sa formovali základy komunistického režimu, dlhodobo určujúce jeho podobu, na ktorých vytváraní sa ŠtB výrazne podieľala. Jej pôsobenie je nerozlučne spojené s masovými perzekúciami, provokáciami, fyzickým a psychickým násilím a ďalšími nezákonnosťami, bez ktorých by sa komunistický režim nemohol udržať pri moci. Politické perzekúcie boli súčasťou oficiálnej štátnej politiky, sprievodným znakom a podmienkou existencie mocenského monopolu. Pomáhali vytvárať všeobecnú atmosféru stranu a práve na nej bol založený mocenský monopol. Strach síce nepredstavoval jediný stĺp, na ktorom režim stál, v každom prípade však bol stĺpom veľmi podstatným a dôležitým. 

Politické procesy 
Štátna bezpečnosť zohrávala rozhodujúcu úlohu predovšetkým pri ,,výrobe" politických procesov (obete boli súdené za činy politického a protištátneho charakteru) a procesov politicky motivovaných (obžalovaných odsudzovali za činy prevažne ekonomického charakteru a procesy boli úmyselne vykonštruované tak, aby sa dali využiť na politický nátlak alebo pomstu). Všetky politické procesy boli nezákonné, pretože o ich konaní a väčšinou aj o rozsudkoch rozhodovali iné orgány ako zákonne príslušné súdne orgány. Nezákonné boli aj z ďalších dôvodov; priznania k vykonštruovaným trestným činom byli vynútené, dochádzalo k porušovaniu ustanovení trestného zákona a poriadku i medzinárodných dohôd o občianskych a ľudských právach atď. Veľa politických procesov vzniklo na základe provokácií alebo sa ,,trestná činnosť" rozvíjala pod kontrolou ŠtB. Mechanizmus politických procesov sa dotváral zhruba dva roky po štátnom prevrate, za aktívnej účasti sovietskych poradcov. Štátna bezpečnosť v tomto mechanizme postupne získavala vedúcu pozíciu, až napokon dominovala. Ešte roku 1949 zohrávalo pri ňom iniciatívnu úlohu vedenie ministerstva spravodlivosti, ale to už sa iniciatíva presúvala na ŠtB, z ktorej sa stala mašinéria na ,,výrobu" nepriateľov a ich likvidáciu s čoraz širším záberom, ,,rúbajúc stále vyššie a vyššie". Metódy vyšetrovania Štátna bezpečnosť používala pri vyšetrovaní fyzické násilie a psychický nátlak. Táto technika vyšetrovania bola už opísaná v mnohých publikáciách i v dokumentoch rôznych komisií. Dlhodobá samoväzba, brutálne bitie a mučenie, dlhé nočné výsluchy, násilné odopieranie spánku a pitia i iné prostriedky smerovali k tomu, aby sa vyšetrovaný priznal. Súčasne pôsobil psychický nátlak. Napríklad vyhrážanie sa postihom rodinných príslušníkov, apelovanie na zatknutých komunistov, aby ,,pomohli strane", ponižovaním ľudskej dôstojnosti a pod. Formálne bolo používanie fyzického násilia zakázané, resp. na základe interných smerníc sa mohlo použiť len vo výnimočných prípadoch. Zodpovední vedúci stranícki a štátni funkcionári pritom vedeli, že vyšetrovatelia ho používajú v masovom rozsahu, ba niekedy sa ho dopúšťali aj oni sami. Navonok sa však tvárili, že o ničom nevedia, dokonca to kritizovali ako porušovanie smerníc strany a neskôr ako zanášanie gestapáckych metód do bezpečnosti. Bolo to však len pokrytectvo. Minimálne do prelomu rokov 1952 –- 1953 sa na vyšetrovaných bežne používalo fyzické a psychické násilie. Nerozlučne to patrilo k práci ŠtB, jej pracovníci boli priamo vedení k tomu aby priznanie dosiahli za každú cenu. 

Sovietski poradcovia
Pri výrobe politických procesov podstatnú úlohu zohrávali sovietski poradcovia v ŠtB. Prví prišli na jeseň 1949 a ich počet sa na základe medzivládnej dohody z roku 1950 rýchlo zvyšoval. Ešte roku 1956 pôsobilo v ŠtB asi 40 sovietskych poradcov. Zavádzali ,,vyskúšané" metódy konštrukcie procesov, najmä vypracúvanie otázkových protokolov, prípravy obžalovaných na súdne konanie a fyzické násilie pri výsluchoch. Neverili takmer nikomu, de facto v každom videli potenciálneho nepriateľa režimu. V boji proti ,,nepriateľovi", v úsilí o jeho odhalenie a potrestanie bolo všetko dovolené. Takéto myslenie smerovalo k absurdnému vrcholu, k presvedčeniu, že len ŠtB a jej oddaní pracovníci sú zárukou komunistickej moci aj správne uskutočňovanej komunistickej politiky; práve tento ,,sovietsky vzor" vyvolával aj u česko-slovenských pracovníkov ŠtB nadmerné sebavedomie, pocit výnimočnosti a nadradenosti. 

Divý pes sa odtrhol 
V rokoch 1952 -- 1953 bola ŠtB na vrchole svojej moci. Jej velenie koncentrovalo vo svojich rukách obrovskú moc, ktorá bola zvonku viac-menej nekontrolovateľná. V masovom merítku postihovala tzv. triednych nepriateľov, skutočných alebo potenciálnych odporcov režimu či ľudí celkom indiferentných, ale ohrozovala aj samotné mocenské špičky totalitného režimu. ,,Meč robotníckej triedy" alebo ,,meč strany", ako sa Bezpečnosti hovorievalo, im prerástol mocným cez hlavy. Divý pes sa odtrhol z reťaze, mali z neho strach a vo vlastnom záujme hľadali cesty, ako obmedziť a zregulovať jeho moc. Príležitosť na to vytvoril otras po smrti J. V. Stalina a krátko nato i K. Gottwalda v marci 1953. Politické vedenie sa rozhodlo uskutočniť vo sfére ,,tajného impéria" zásadné organizačné a personálne zmeny. 

Vynútená reorganizácia
Karol BacílekDo čela rezortu vnútra, kam začlenili aj ŠtB, bol na jeseň 1953 postavený Rudolf Barák (predtým patrila do ministerstva národnej bezpečnosti na čele s Ladislavom Kopřivom, neskôr Karolom Bacílkom - na obr.). Práve on mal zabezpečiť, že ,,meč robotníckej triedy" bude poslúchať ruku, ktorá ho povedie, ale súčasne sa postarať o to, aby sa jeho ostrie neotupilo. Podstata reorganizácie spočívala v tom, že dovtedy jednotná Bezpečnosť, riadená jedným námestníkom ministra, bola rozčlenená. Po reorganizácii pôsobilo desať správ a niekoľko samostatných odborov, nie však Štátnej bezpečnosti, ale ministerstva vnútra. Na ich riadení sa priamo podieľal minister a traja námestníci, čo bol pravý opak stavu z predchádzajúceho obdobia. Súčasne reorganizácia prispela k upevneniu mocenskej pozície ministra vnútra, ktorý mal presný prehľad o činnosti ŠtB. Pozícia Baráka sa ešte upevnila, keď roku 1954 vstúpil do spolku najmocnejších –- stal členom Politického byra ÚV KSČ. 

Kríza ŠtB 
Stranícke a štátne vedenie bolo síce na jeseň 1953 prinútené korigovať svoj postup vrátane obnovenia kontroly nad ŠtB, usilovalo sa ju však chrániť pred narastajúcou kritikou. Keď sa roku 1954 znásobili sťažnosti obetí politických procesov, mocenské centrum už nemohlo nereagovať, tým skôr, že v celom sovietskom bloku prebiehali závažné zmeny (odstránenie L. P. Beriju a ďalších vedúcich funkcionárov tajnej polície v ZSSR, začiatok revízie politických procesov v Maďarsku atď.). Začiatkom roka 1955 vznikla komisia na preskúmanie niektorých procesov (tzv. Barákova komisia), ale len z hľadiska výšky trestu. V rámci toho dochádzalo k poodhaľovaniu pravdy o ŠtB, resp. vedenie KSČ sa pokúšalo presunúť všetku zodpovednosť za politické procesy (aj svoju) práve na ňu. Súčasne so stratou dovtedajšej hlavnej náplne činnosti ŠtB, teda konštruovania politických procesov, dochádzalo k narastaniu krízových prvkov vnútri ŠtB, ktoré na XX. zjazde KSSZ) prerástli roku 1956 do otvorenej krízy. Otriasla základmi ŠtB, rozrušilo sa jej poslania a pracovná náplň. Pracovníci ŠtB boli väčšinou bezradní, nevedeli, čo majú robiť a aké metódy používať. Politické vedenie muselo novým spôsobom stanoviť poslanie ŠtB, aby mohla prekonať svoju krízu, lebo režim bez nej jednoducho nemohol existovať.Po potlačení revolúcie v Maďarsku na jeseň 1956 sa odmäk v Československu skončil, vedenie režimu pritvrdilo a poskytlo ŠtB priestor na ďalšie kolo politických procesov. Až do začiatku 60. rokov sa za aktívnej účasti ŠtB uskutočnilo veľa politických procesov s ,,bývalými ľuďmi", trockistami, cirkevnými osobami atď. Akoby doznieval kurz z obdobia najtvrdších represálií, hoci už nie taký tvrdý a brutálny. Najviac procesov sa uskutočnilo v roku 1958, ktorý si preto vyslúžil označenie rok procesov. Svojím spôsobom bolo paradoxné, že jedným z posledných veľkých procesov bol proces s bývalým ministrom vnútra a podpredsedom vlády R. Barákom v roku 1962. Mal jednoznačne politické zameranie (tvoril súčasť a vyvrcholenie politického boja medzi Barákom a A. Novotným, resp. ďalšími členmi najvyššieho straníckeho vedenia), hoci Baráka oficiálne súdili a odsúdili za činy kriminálneho charakteru (rozkrádanie). 

Nová orientácia 
ŠtB Od konca 50. rokov narastal rozsah takej činnosti ŠtB, ktorá bola neskoršie označovaná za vnútorné spravodajstvo. Štátna bezpečnosť začala viac zhromažďovať poznatky o názoroch a postojoch obyvateľstva, predovšetkým jednotlivcov a skupín, u ktorých sa prejavovali výhrady voči politike KSČ a svojimi aktivitami boli nežiadúue. Pretože nové pomery už nedovoľovali tieto osoby súdne stíhať, ŠtB o nich ,,len” informovala politické vedenie, prípadne robila vlastné opatrenia. ŠtB, na začiatku 50. rokov nástroj masovej perzekúcie, sa postupne (a živelne) premenila na nástroj plošnej politickej kontroly spoločenského života a intenzívnej kontroly niektorých jednotlivcov a skupín. Mala vedieť o všetkom, čo sa dialo medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva, sledovať každého a všetkých, jednoducho dohliadať na spoločnosť. Informačné a preventívne pôsobenie ŠtB vystupovalo do popredia spolu s bojom proti ideologickej diverzii, čo však v žiadnom prípade nevylučovalo eventuálny trestný postih. 

Sovietski poradcovia zostali 
Od polovice 50. rokov sa počet sovietskych poradcov v ŠtB znižoval, no na najdôležitejších pozíciách v pražskej centrále ŠtB a na krajskej správe ministerstva vnútra v Bratislave zostávali naďalej. Podľa čs.-sovietskej dohody z júla 1962 bol ich počet stanovený na desať. Táto dohoda už nebola dohodou o poradcoch (ako medzivládna dohoda z roku 1950), ale o spolupráci medzi Ministerstvom vnútra ČSR a KGB. Týkala sa vzájomnej výmeny informácií o nepriateľoch, o metódach činnosti západných spravodajských služieb i a tzv. reakčnej emigrácii, ale aj o poskytovaní vzájomnej pomoci a konaní spoločných akcií proti dôležitým objektom nepriateľa. Predstavitelia KGB, ktorí pôsobili pri ministerstve vnútra, už formálne neboli poradcami, ale pracovníkmi KGB, zaoberajúcimi sa koordináciou činnosti. Do práce ŠtB teraz už priamo a direktívne nezasahovali, ale prijali úlohu konzultantov, s ktorými sa pracovníci ŠtB radili. Naďalej dostávali všetky informácie a vedúci funkcionári ministerstva vnútra a ŠtB neprijali nijaké zásadnejšie rozhodnutie bez ich súhlasu. Ich názory, aj keď vyslovované iným spôsobom, boli vždy rešpektované. Štátna bezpečnosť tak pôsobila v intenciách a pod kontrolou KGB, ktorá ju využívala pri realizácii záujmov imperiálnej politiky ZSSR. V období pokusu o reformu 1968 Zmenená situácia po januári 1968 priniesla aj úsilie o zásadnú zmenu pôsobenia ŠtB. Vývoj situácie spochybnil i samotnú podstatu jej existencie. Novým ministrom vnútra sa stal Josef Pavel, bývalý vysoký komunistický funkcionár, na začiatku 50. rokov obeť vykonštruovaných obvinení, ktorý sa zmenil na radikálneho stúpenca reformných ideí. Presadzoval zásadné zmeny v práci celého rezortu, najmä v štátnobezpečnostnej zložke, výmenu vedúcich funkcionárov a požadoval odchod tých ľudí zo ZNB, ktorí v minulosti porušovali zákony. Vo vedení rezort mal svojich odporcov, ale aj stúpencov. Mnohí očakávali, že k stúpencom bude patriť aj Viliam Šalgovič, ktorého vláda vymenovala od 1. 6. 1968 za námestníka ministra vnútra pre ŠtB; do tejto funkcie ho osobne odporučil aj nový prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček, ktorý sa s ním poznal z práce na ÚV KSS v Bratislave. Šalgovič však nebol človekom Dubčeka, ale skôr Vasila Biľaka a predovšetkým sovietskej KGB. Výrazne sa angažoval na strane konzervatívcov, proti akýmkoľvek reformným zmenám. Biľak o ňom neskôr vo svojich (neautorizovaných) pamätiach napísal, že ,,robil, čo mohol, aby udržal a usmerňoval zdravé sily na ministerstve vnútra, pomáhal zdravým silám v strane a spoločnosti".Minister vnútra Pavel bol odhodlaný v praxi presadiť reformné názory na postavenie ŠtB. Už v polovici mája 1968 zrušil platnosť niektorých smerníc pre prácu ŠtB, ktoré podľa jeho názoru odporovali Akčnému programu KSČ. Zakázal aj používanie tzv. operatívnej techniky (odpočúvanie telefónu, sledovanie korešpondencie, tajné prehliadky bytov a pod.) proti občanom v prípade, že ich činnosť nesúvisela s cudzími tajnými službami. Rozkazom z 8. 7. 1968 previedol do pôsobnosti Verejnej bezpečnosti všetky trestné činy, ktoré neboli spojené s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom. Zrušili sa útvary pracujúce na tzv. vnútorných problematikách, (v oblasti vedy, kultúry, nepriateľských osôb, cirkví a pod.) a zjednotili sa -- s predpokladaným znížením početných stavov –- útvary pracujúce na úseku ochrany národného hospodárstva. Z aparátu ŠtB mali odísť osoby skompromitované minulosťou. Zostalo však len pri plánoch a predstavách, pretože realizáciu rozkazu ministra vnútra v samom začiatku zmarila okupácia Československa v auguste 1968. ŠtB a okupácia Viacerí vedúci pracovníci pražskej centrály ŠtB a osobitne Šalgovič zohrávali dôležitú úlohu pri zabezpečovaní obsadzovaní Československa. Práve V. Šalgovič stál na čele skupiny funkcionárov (bez nich by svoju úlohu nemohol splniť, keďže vo funkcii bol veľmi krátko a situáciu v rezorte vnútra ešte dostatočne nepoznal), ktorí ,,zostali verní marxizmu-leninizmu", a spolu s nimi ešte pred vstupom vojsk v noci z 20. na 21. augusta ovládol ministerstvo vnútra a zložky ŠtB. Podľa Šalgovičových rozkazov pracovníci ŠtB zastavili civilnú premávku na letisku v Ruzyni a vytvárali podmienky na pristávanie sovietskych vojenských lietadiel, podieľali sa na zatknutí vedúcich reformných predstaviteľov KSČ a štátu, poskytovali osobnú ochranu Aloisovi Indrovi, Vasilovi Biľakovi, Drahomírovi Kolderovi, Milošovi Jakešovi a predstaviteľom KGB, nasmerovali vozidlá so sovietskymi vojakmi k dôležitým objektom atď.Množstvo správ o tom, že Šalgovič je zradca a že jeho ŠtB zatýka česko-slovenských občanov, sa objavilo v informačných médiách, najmä v rozhlase. Sám Šalgovič sa ocitol vo veľmi zložitej situácii, najmä po tom, čo nevyšli plány Indru, Biľaka, Koldera a ďalších o postupe Predsedníctva ÚV KSČ a všetky vrcholné stranícke a štátne orgány odmietli okupáciu. Dostal sa, ako sám hovoril, medzi mlynské kamene, nevedel, ako ďalej. Ráno 22. augusta odišiel na sovietske veľvyslanectvo a na ministerstvo vnútra sa už nevrátil. Formálne ho vláda odvolala z funkcie 24. 8. 1968. Odvolaný bol však aj minister vnútra J. Pavel a ďalší reformne orientovaní funkcionári rezortu. Už vtedy sa začal v rezorte vnútra trend neskôr nazývaný ako normalizácia. Mohol vychádzať z toho, že väčšina štruktúr ŠtB, predovšetkým kontrarozviedky, ,,zotrvala na pozíciách marxizmu-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu". V tom sa kontrarozviedkove zložky, zocelené v predchádzajúcom období bojom proti vnútornému nepriateľovi, do určitej miery líšili od rozviedky; tá vo väčšom rozsahu ,,podliehala vplyvu pravicového oportunizmu" a dokonca aj ,,pôsobeniu protisocialistických síl". Neskôr sa to prejavilo aj rozsahom normalizačných čistiek, ktoré boli podstatne rozsiahlejšie práve v rozviedkových zložkách ŠtB. 

Federalizácia štátu a ŠtB 
V 50. a 60. rokoch riadilo všetku štátnobezpečnostnú službu na celom území Československa bez akéhokoľvek medzičlánku priamo ministerstvo vnútra v Prahe. Realizácia ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z októbra 1968 viedla k tomu, že sa vytvorili republikové ministerstvá vnútra a okrem nich pôsobilo aj federálne ministerstvo vnútra. S ohľadom na právomoci republík boli rozdelené aj štátnobezpečnostné zložky. Od začiatku roka 1969 zostala vo výlučnej právomoci federálnych orgánov len zahraničná rozviedka, zatiaľ čo ostatné zložky Štátnej bezpečnosti pracovali jednak celoštátne a jednak v oboch republikách. Toto členenie však vydržalo len veľmi krátko, pretože viedlo k sporom a konfliktom; nebolo dostatočne presne formulované, čo je v právomoci federálneho ministerstva vnútra a čo republikových ministerstiev. Politické vedenie rozhodlo, že všetky štátnobezpečnostné zložky budú prevedené (od 1.1.1971) do právomoci federálneho ministerstva, reprezentovaného ministrom Radkom Kaskom. Hlavným dôvodom tohto rozhodnutia bolo vrátiť kontrolu nad celým rezortom do rúk tej skupiny vo vedení KSČ, ktorá za pomoci sovietskej intervencie zvíťazila v mocenskom zápase v rokoch 1968 –- 1969. V polovici 70. rokov boli síce posilnené väzby štátnobezpečnostných zložiek na reprezentáciu SSR, rozhodujúce centrum však zostávalo v Prahe. 

V službách normalizácie 
Stabilizované zložky ŠtB postupovali od začiatku sedemdesiatych rokov tak, ako to vyplývalo zo záverov XIV. zjazdu KSČ (máj 1971), priamo symbolu gradujúcej normalizácie. Dokument s názvom Základné úlohy, zameranie, formy a metódy práce československej kontrarozviedky (rozkaz ministra vnútra č. 31/1972) zdôrazňoval, že kontrarozviedka sa v duchu záverov XIV. zjazdu riadi predovšetkým uzneseniami straníckych orgánov a až potom aj zákonmi a ďalšími právnymi predpismi a na ich základe vydanými rozkazmi a nariadeniami ministra vnútra ČSSR a jeho námestníkov. Hlavnými operačnými smermi, t. j. zameraním pôsobenia ŠtB, bol boj proti zvyškom vnútorného nepriateľa, proti prenikaniu antikomunizmu a proti organizovaniu ideologickej diverzie. ŠtB opäť intenzívne fungovala ako nástroj plošnej i cielenej kontroly, v prípade potreby dopĺňanej trestným postihom nepriateľsky orientovaných jednotlivcov a skupín. Zažité metódy práce i existujúca organizačná štruktúra (dochádzalo len k čiastkovým organizačným zmenám) viac-menej vyhovovali jej potrebám. Umožňovali v podmienkach normalizovanej a atomizovanej spoločnosti takmer bez problémov získavať množstvo informácií pre vedenie KSČ a štátu i na uskutočňovanie prípadných opatrení (akcií alebo komplexu akcií) proti opozičným zoskupeniam. Základným cieľom ŠtB bolo znemožnenie jednotného postupu rôznych zoskupení stojacich v aktívnej alebo pasívnej opozícii proti normalizačnému režimu, resp. i tých, ktorí by sa takouto opozíciou mohli stať. Už v roku 1972 formulovalo vedenie ŠtB v metodických pokynoch základný cieľ rozkladných opatrení: narušiť akcieschopnosť vnútorného nepriateľa, vyvolávať vzájomnú nedôveru, narušiť väzby a spojenia (aj do zahraničia) a dosiahnuť diskreditáciu ,,nositeľov nepriateľskej činnosti”. Toto úsilie zosilnelo po vytvorení Charty 77 začiatkom roka 1977. ŠtB kontrolovala pravicu, obmedzovala jej spojenie do zahraničia a uskutočňovala opatrenia na jej rozklad. V praxi to znamenalo vytvárať vlastnú agentúru v radoch disentu, dezinformovať jeho vedúcich predstaviteľov a vyvolávať rozpory medzi nimi. Každá akcia ŠtB mala stanovený plán, scenár a realizáciu, bola označená krycím názvom a založil sa pre ňu operatívny zväzok. Zložky ŠtB používali pri týchto akciách všetky typické metódy a nástroje svojho pôsobenia, od budovania agentúrnej siete cez technické prostriedky (odposluch, kontrola korešpondencie, sledovanie a pod.) až po kriminalistické metódy identifikovania páchateľov protisocialistickej činnosti, prípadne rozširovania nelegálnych tlačív. 

Štátna bezpečnosť - súčasť minulosti
V polovici 80. rokov sa začala vytvárať nová situácia, čo súviselo s krízou sovietskeho  systému v ZSSR a nástupom Gorbačovovej prestavby, ktorá postupne zasiahla aj Česko-slovensko. Aktivita disentu sa zvyšovala Generál Lorenz napriek tomu, že proti nemu smerovalo množstvo akcií ŠtB. Vedúce štruktúry ŠtB poskytovali predstaviteľom  režimu dostatok informácií o narastajúcich aktivitách vnútorného nepriateľa, hoci často skreslených a tendenčne formulovaných. Tí však neboli schopní predkladané informácie adekvátne využiť, najmä preto, lebo nedokázali zmeniť sami seba a zaužívané stereotypy myslenia a konania. Vedenie ŠtB sa usilovalo zracionalizovať a zefektívniť svoje pôsobenie; výrazne sa v tomto smere angažoval prvý námestník federálneho ministra vnútra Alojz Lorenc (na obr. - do funkcie nastúpil v polovici 80. rokov), ktorý mal v kompetencii riadenie ŠtB. Bol si vedomý, a nielen on, že riešenie situácie nie je možné len mocenskými prostriedkami, ale je potrebné využiť predovšetkým politické prostriedky. Vedenie režimu však nebolo schopné prekročiť svoj tieň a zmeniť politický kurz; pád komunistického režimu bol preto (a nielen preto) nevyhnutný. Prišiel koncom roka 1989 a v novom politickom systéme už pre Štátnu bezpečnosť nebolo miesto. Federálny minister vnútra Richard Sacher ju rozkazom č. 16/1990 k 15. 2. 1990 zrušil. Éra pôsobenia ŠtB sa skončila, zostala však súčasťou našich dejín; poznávanie histórie Štátnej bezpečnosti je súčasťou nášho kritického vyrovnávania sa s minulosťou.

 

Odporúčaná literatúra:
KAPLAN, K.: Nebezpečná bezpečnost. Státní bezpečnost 1948 –1956.Brno 1999.
PEŠEK, J.: Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948 – 1953. Bratislava 1996, 2. doplnené vydanie 1999.
PEŠEK, J.: Nástroj represie a politickej kontroly. Štátna bezpečnosť na Slovensku 1953 – 1970. Bratislava 2000.

späť na úvodnú stranu


Doc. PhDr. Jan Pešek, Dr.Sc. (1949)
Vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa najnovšími dejinami Slovenska s dôrazom na obdobie po 2. svetovej vojne. Je autorom monografických prác:  
Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948-1953 (1996), 
Odvrátená tvár totality. Politické perzekúcie na Slovensku 1948 1943 - 1970 (2000), 
Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 - 1953 (1997), 
Pod kuratelou moci. Cirkvi na Slovensku v rokoch 1953 - 1970 (1999).

História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka]